Mária Trenčanská: Tiché čítanie, ktoré nemá pravidlá

„Mám to šťastie, že ako knihomilka pracujem v škole, kde v spolupráci s mojimi skvelými kolegovcami všetci pracujeme na tom, aby sme deťom dopriali dostatok času na čítanie. A tak si okrem lúskania klasických čítankových úryvkov či spoločného napínavého listovania knihy na pokračovanie môžeme každý týždeň s deťmi dopriať celú jednu hodinu, kedy si každý potichu číta knihu podľa vlastného výberu. Je to hodina, ktorú mnohé rozčítané decká milujú. No prirodzene sa nájdu i takí, ktorí by si svoj čas najradšej vyplnili inak ako s knihou v ruke, a tak sem tam špekulujú a kreatívne vymýšľajú, ako si veci zjednodušiť.

Ako správna “učka” som potrebovala i túto hodinu mať vždy pod kontrolou, a tak som nastavovala pravidlá – veď čo ak by sme náhodou nestrávili dané hodiny efektívne? Čo ak by sa niekto chcel ulievať? Z hodiny treba vyťažiť čo najviac. A tak mali deti pravidlá – čítať len beletriu, príbeh na pokračovanie, nie encyklopédie – “veď tam si len pozerajú obrázky” – išlo mi hlavou. Na každej hodine som sa snažila vymyslieť nejakú zaujímavú otázku, ktorá súvisela s čítaním, s cieľom zabezpečiť, aby čítanie iba nepredstierali. Hodiny to boli super, no častokrát sa zo mňa stával kontrolór, ktorý, i keď v dobrom úmysle, prinášal len zbytočné napätia a usmerňovanie.

Vďaka programu Naša trieda číta sa dostali k deckám priamo do triedy zaujímavé tituly, ktoré mali “priamo pod nosom”. Súčasťou balíčka, ktorý nám prišiel, bol i plagát s Právami čitateľa. Nadšene som si ho otvárala, rozplývala sa nad prepracovaným dizajnom až do momentu, kým som sa začítala do textu. Hneď ako prvé ma ohúrilo právo nečítať a v tesnom závoji i právo čítať čokoľvek. Všetky ostatné práva boli prípustné, no tieto dve? Hneď som mala poruke niekoľko odôvodnení, ktoré by som deťom povedala a obhájila si tak svoje postupy. Pochybnosti však boli zasiate a smelo začali klíčiť – žeby môj prístup predsa len mohol mať nejaké nedostatky?

Ako to už býva, ak chcete vidieť zmenu, musíte začať od seba samého. Chcelo to síce istý kus odvahy, no nakoniec sme plagát s právami čítali bez akýchkoľvek ALE či poznámok pod čiarou. Áno, máte právo nečítať a áno, máte právo čítať čokoľvek. Príbeh sa zatiaľ nekončí happyendom. Stále sme v procese. Ale sloboda, ktorú som najskôr musela dopriať sebe samej a potom i deťom, nepriniesla žiadnu anarchiu. Hodiny tichého čítania stále fungujú. Deti na nich čítajú – niektorí nadšene, iní menej. Občas sa niekto “ulieva” alebo len listuje obrázky. Niektorí čítajú tie isté knihy dokolečka, iní za hodinu vystriedajú v ruke i tri či štyri knihy a z každej prejdú len kúsok. Čítajú komiksy, encyklopédie, náročnejšiu i jednoduchšiu beletriu. Hrubočizné knihy i krátke jednohubky.

Čo sa výrazne zmenilo, je atmosféra hodín. Síce som stratila svoju kŕčovitú kontrolu, no hodiny si užívam s knihou v ruke čítajúc si spolu s deťmi. A celé to dáva ešte väčší zmysel, keď chlapec s poruchami učenia, ktorý bežne komunikuje svoju nelásku k čítaniu a pri čítaní sa trápi, na rannej komunite zahlási, že “dnes sa mám super, lebo bude tiché čítanie”. A nie je to preto, že nemusí čítať a ulieva sa. Naopak, s úsmevom priliepa na našu stenu stopu s názvom knihy, ktorú prečítal – celú. I keď to bola jedna z tých kratších kníh, jeho radosť a hrdosť z toho, že je súčasťou našej celotriednej knižnej cesty a tiež prispieva prečítanou knihou, je mi dôkazom, že táto cesta má správny smer. A je to práve vďaka tomu, že si mohol slobodne vybrať a čítať toľko a takým tempom, ako vládze – bez toho, aby to niekto hodnotil.

A tento chlapec nie je jediný. Sú tu i čítajúci sami od seba ešte pred začiatkom hodiny či deti, ktoré na jej konci vzdychajú, že by ešte chceli pokračovať. Už neodpovedajú na moje “premakané” otázky, no sami mi chichotajúc prídu ukázať, čo vtipné v knihe objavili. A tak sme spoločne na ceste k tomu, aby z čítania mali ozajstnú radosť nielen tí rozbehnutí. Ceste, na ktorej začiatku som musela najskôr pustiť svoje očakávania a zmeniť samu seba…“